Zažili ste už niekedy ten pocit bezmocnosti, keď ste stáli pri niekom, kto žiali nad smrťou blízkeho človeka? V takej chvíli možno nevieme, čo povedať alebo urobiť, a tak radšej mlčíme a neurobíme nič. Niečo praktické a užitočné však predsa môžeme urobiť.

Často stačí samotná vaša prítomnosť a jednoduché vyjadrenie ako „je mi to veľmi ľúto“. V mnohých kultúrach možno dať smútiacemu človeku najavo, že nám na ňom záleží, objatím či jemným stisnutím ramena. Ak sa smútiaci chce vyrozprávať, súcitne ho počúvajte. Najlepšie je, ak môžete pre pozostalých niečo urobiť, napríklad im pomôcť s domácimi prácami, ktoré v tej chvíli nie sú schopní zvládnuť, navariť im, postarať sa o deti alebo pomôcť s vybavovaním pohrebu, ak si to prajú. Takéto skutky hovoria hlasnejšie ako slová.

Po nejakom čase sa možno budete chcieť so smútiacim porozprávať o zosnulom a spomenúť niektoré jeho pekné vlastnosti alebo príjemné zážitky s ním. Takýto rozhovor môže na tvári smútiaceho dokonca vyčariť úsmev. Napríklad Pam, ktorá pred šiestimi rokmi stratila svojho manžela  Iana, hovorí: „Niekedy sa od ľudí dozviem, že Ian pre nich urobil niečo, o čom som ani nevedela — to ma vždy zahreje pri srdci.“

Odborníci uvádzajú, že mnohým pozostalým sa zozačiatku síce dostáva veľa pomoci, ale zakrátko sa priatelia pohrúžia do vlastných starostí a na smútiaceho pozabudnú. Snažte sa preto kontaktovať smútiaceho pravidelne. * Mnohí si veľmi cenia, keď im umožníte vyrozprávať sa, pretože sa im uľaví v ich pretrvávajúcom žiali.

Pouvažujme o Kaori, mladej Japonke, ktorej zomrela matka. Prešlo iba 15 mesiacov, takže sa ešte nespamätala z jednej zdrvujúcej straty, keď prišla aj o staršiu sestru. Kaori je veľmi vďačná za pomoc, ktorú dlhodobo dostávala od svojich verných priateľov. Napríklad Ricuko, ktorá je oveľa staršia ako Kaori, jej ponúkla, že by rada bola jej blízkou priateľkou. Kaori hovorí: „Ak mám byť úprimná, nebola som tým nadšená. Nechcela som, aby niekto nahradil moju mamu, a nemyslela som si, že by ju niekto dokázal nahradiť. Ale to, ako sa ku mne mama Ricuko správala, ma k nej priblížilo. Každý týždeň sme spolu chodili do zvestovateľskej služby a na kresťanské zhromaždenia. Pozývala ma na čaj, nosila mi jedlo a často mi písala listy a pohľadnice. Pozitívny postoj mamy Ricuko mal na mňa dobrý vplyv.“

Od smrti Kaorinej matky uplynulo už 12 rokov. Dnes Kaori s manželom slúžia ako priekopníci, čiže venujú zvestovateľskej službe aspoň 70 hodín mesačne. Kaori hovorí: „Mama Ricuko sa o mňa stále zaujíma. Zakaždým, keď prídem domov, navštívim ju. Vždy ma to povzbudí.“

Z vytrvalej pomoci priateľov mala úžitok aj Poli, Jehovova svedkyňa z Cypru. Polin manžel Sozos bol láskavý človek a príkladný zborový starší. Často k nim domov pozýval siroty a vdovy, aby sa potešili zo spoločného jedla. (Jakub 1:27) Žiaľ, Sozosovi zistili nádor na mozgu a vo veku 53 rokov zomrel. Poli povedala: „Stratila som svojho drahého manžela, s ktorým som prežila 33 rokov.“

Po pohrebe sa Poli s najmladším synom Danielom, ktorý mal 15 rokov, odsťahovala do Kanady. Tam hneď začali chodiť do miestneho zboru Jehovových svedkov. Poli spomína: „Bratia a sestry v našom novom zbore nevedeli nič o tom, čo sa nám stalo a čo prežívame. No veľmi nám pomáhalo to, ako za nami prichádzali, zahŕňali nás láskavými slovami a ponúkali nám pomocnú ruku. Túto pomoc sme si nesmierne cenili, najmä v čase, keď môj syn tak veľmi potreboval otca. Bratia, ktorí sa starajú o zbor, sa o Daniela veľmi zaujímali. Zvlášť jeden brat ho nikdy nezabudol zavolať, keď šli niekam s priateľmi alebo si zahrať futbal.“ Dnes sa Poli a jej synovi darí dobre.

Existuje veľa spôsobov, ako ponúknuť praktickú pomoc a poskytnúť útechu tým, ktorí žialia. Útechu možno nájsť aj v Biblii, ktorá predkladá nádhernú nádej do budúcnosti.