Narodil som sa v roku 1960. Moja mama mala iba 17 rokov a otec nás opustil ešte pred mojím narodením. Žili sme s mamou u mojich starých rodičov v Burgu, malom meste v bývalej Nemeckej demokratickej republike. Mnohí ľudia boli ateisti, tak ako aj moja rodina. Boh pre nás neexistoval.

Ako chlapec som mal veľmi pekný vzťah so starým otcom. Robili sme spolu veľa vecí, napríklad ma posielal, aby som liezol na stromy a pílil konáre. Miloval som takéto dobrodružstvá. Mal som šťastné a bezstarostné detstvo.

Jedného dňa sa všetko zmenilo. Mal som vtedy sedem rokov a práve som začal chodiť do druhej triedy. Cestou zo školy som zbadal stĺp elektrického vedenia a vyliezol som naň. Keď som bol asi osem metrov nad zemou, zasiahol ma elektrický prúd a upadol som do bezvedomia. Keď som sa v nemocnici prebral, necítil som si ruky. Mal som na nich silné popáleniny a moje zranenia boli natoľko vážne, že mi museli obe ruky amputovať, aby som nedostal otravu krvi. Iste si viete predstaviť, že moja mama a starí rodičia z toho boli zdrvení. No ja som si vtedy ešte úplne neuvedomoval, ako veľmi to ovplyvní môj život.

Keď ma prepustili z nemocnice, vrátil som sa do školy. Deti sa mi posmievali, sácali ma a hádzali do mňa rôzne veci, lebo som sa nemohol brániť. Veľmi ma zraňovali aj ich kruté a povýšenecké poznámky. Nakoniec som začal chodiť do internátnej školy pre telesne postihnuté deti v meste Birkenwerder. No bolo to od nás ďaleko, a tak ma mama a starí rodičia nenavštevovali, lebo si to nemohli dovoliť. Videl som sa s nimi iba cez prázdniny. Nasledujúcich desať rokov som preto vyrastal bez mamy a starých rodičov.

Veľa vecí som sa naučil robiť nohami. Viete si predstaviť, aké to je jesť vidličkou alebo lyžicou, ktorú držíte prstami na nohách? Nebolo to ľahké, ale naučil som sa to. Nohami sa dokážem aj učesať či umyť si zuby. Dokonca som začal pri rozhovoroch s ľuďmi nohami aj gestikulovať. Dá sa povedať, že sa mi nohy stali rukami.

 V čase dospievania som rád čítal vedecko-fantastické knihy. Niekedy som si predstavoval, že vďaka vyspelej technike mám umelé ruky, ktorými môžem robiť čokoľvek. Keď som mal 14 rokov, začal som fajčiť. Dodávalo mi to sebavedomie a mal som pocit, že som ako ostatní. Akoby som tým hovoril: „Aj ja môžem fajčiť. Fajčiari pôsobia dospelo, či s rukami, alebo bez nich.“

Žil som veľmi aktívnym životom, zapájal som sa do rôznych spoločenských aktivít. Stal som sa členom socialistickej organizácie Slobodná nemecká mládež, ktorú podporoval štát. Mal som v nej zodpovednú funkciu tajomníka. Chodil som tiež do speváckeho klubu, venoval sa poézii a zúčastňoval sa na športových aktivitách pre telesne postihnutých. Po vyučení som sa zamestnal v jednom závode v našom meste. Počas dospievania som častejšie nosil protézy, lebo som chcel vyzerať ako ostatní.

Raz, keď som čakal na vlak, ktorým som chodil do práce, oslovil ma jeden muž. Spýtal sa ma, či si viem predstaviť, že by mi Boh umožnil, aby som mal opäť ruky. Nevedel som, čo na to povedať. Samozrejme, že som chcel mať ruky, ale pripadalo mi to ako rozprávka a považoval som to za absolútne nemožné. A ako ateista som bol presvedčený, že Boh neexistuje. Odvtedy som sa tomu mužovi snažil vyhýbať.

O nejaký čas ma jedna kolegyňa pozvala na návštevu. Keď sme pili kávu, jej rodičia začali rozprávať o Bohu — o Bohu Jehovovi. Prvý raz v živote som počul, že Boh má meno. (Žalm 83:18) V duchu som si však hovoril: „Boh určite neexistuje, bez ohľadu na to, aké má meno. Dokážem im, že sa mýlia.“ Keďže som bol presvedčený, že mám pravdu, súhlasil som, že sa budeme rozprávať o Biblii. No prekvapilo ma, keď som zistil, že nie som schopný dokázať, že Boh neexistuje.

Keď sme skúmali biblické proroctvá, môj názor na existenciu Boha sa postupne menil. Mnohé tieto predpovede, ktoré boli zapísané stovky či tisíce rokov vopred, sa splnili do najmenších detailov. Raz sme porovnávali súčasné podmienky vo svete s proroctvami zapísanými v 24. kapitole Matúša, 21. kapitole Lukáša a 3. kapitole 2. Timotejovi. Podobne ako lekárovi pomáha kombinácia viacerých príznakov určiť správnu diagnózu, mne pomohla kombinácia udalostí spomínaných v týchto proroctvách pochopiť, že žijeme v období, ktoré je v Biblii označené ako „posledné dni“. * Ohromilo ma, že tieto proroctvá sa spĺňajú priamo pred mojimi očami.

Bol som presvedčený, že to, čo sa učím, je pravda. Začal som sa modliť k Bohu Jehovovi a prestal som fajčiť, hoci som bol tuhý fajčiar viac ako desať rokov. Pokračoval som v štúdiu Biblie ešte asi rok a 27. apríla 1986 som bol tajne pokrstený vo  vani, lebo v tom čase boli Jehovovi svedkovia vo Východnom Nemecku zakázaní.

Keďže sme boli zakázaní, stretávali sme sa v malých skupinách v domácnostiach bratov a poznal som len niekoľko spolukresťanov. Ale neskôr sa mi nečakane podarilo získať od štátu povolenie vycestovať do Západného Nemecka, kde bola naša činnosť povolená. Prvý raz v živote som mohol ísť na veľké zjazdy, na ktorých sa rozoberá Biblia, a stretnúť sa s tisíckami bratov a sestier. Bol to nezabudnuteľný zážitok!

Po páde Berlínskeho múru bol zákaz činnosti Jehovových svedkov zrušený. Konečne sme mohli slobodne uctievať Jehovu! Túžil som sa viac zapojiť do zvestovateľskej služby. V prítomnosti cudzích ľudí som sa však cítil nepríjemne pre svoje postihnutie a zrejme aj preto, že som väčšinu detstva strávil v internáte pre telesne postihnuté deti. No v roku 1992 som vyskúšal byť jeden mesiac vo zvestovateľskej službe 60 hodín. Podarilo sa mi to a cítil som veľkú radosť. Preto som sa rozhodol, že budem takto slúžiť každý mesiac, a darilo sa mi to približne tri roky.

Často si pripomínam slová z Biblie: „Kto je slabý, a ja nie som slabý?“ ​(2. Korinťanom 11:29) Nemám síce ruky, ale dokážem premýšľať a hovoriť. A tak sa snažím robiť, čo môžem, aby som pomáhal druhým. Dokážem pochopiť ľudí, ktorí majú nejaké obmedzenia, a viem, aké to je, keď človek zúfalo túži robiť niečo, čo nemôže. Preto sa snažím povzbudzovať ľudí, ktorí majú takéto pocity. Keď sa takto delím s druhými o niečo dobré, som naozaj šťastný.

Musím však priznať, že občas ma prepadne skľúčenosť. Jednoducho túžim byť taký ako ostatní. Veľa vecí síce dokážem robiť, ale musím vynaložiť oveľa viac času, úsilia a energie než bežný človek. Mojím mottom na každý deň je: „Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“ ​(Filipanom 4:13) Jehova mi deň čo deň dáva silu, ktorú potrebujem, aby som zvládol každodenné povinnosti. Pochopil som, že Jehova to so mnou nevzdáva, a preto sa ho ani ja nikdy nevzdám.

Jehova ma požehnal úžasnou rodinou, aká mi chýbala počas celého detstva i dospievania. Mám skvelú, milujúcu a súcitnú manželku Elke. Navyše mám milióny duchovných bratov a sestier, pretože Jehovovi svedkovia tvoria celosvetovú rodinu.

Utešuje ma aj Boží sľub, že zem bude rajom, v ktorom Boh urobí „všetky veci nové“ a dá mi aj nové ruky. (Zjavenie 21:5) Splnenie tohto sľubu si viem lepšie predstaviť, keď uvažujem o zázrakoch, ktoré robil Ježiš, keď bol na zemi. V okamihu dokázal ľuďom uzdraviť zmrzačené končatiny a jednému mužovi dokonca uzdravil odseknuté ucho. (Matúš 12:13; Lukáš 22:50, 51) Vďaka Jehovovým sľubom a Ježišovým zázrakom som presvedčený, že už čoskoro budem mať opäť ruky a budem taký ako všetci ostatní.

No najväčším požehnaním pre mňa je, že som mohol spoznať Boha Jehovu. Stal sa mojím otcom a priateľom, mojím utešiteľom a mojou silou. Vnímam to rovnako ako kráľ Dávid, ktorý napísal: „Jehova je moja sila... dostal som pomoc, takže moje srdce jasá.“ ​(Žalm 28:7) Tejto nádhernej pravdy sa chcem držať po celý život, aj napriek tomu, že nemám ruky.