Spĺňaním Božích požiadaviek velebíme Jehovu

„Chcem ho velebiť vďakyvzdaním.“ — ŽALM 69:30.

1. a) Prečo si Jehova zaslúži byť velebený? b) Ako môžeme velebiť Jehovu vďakyvzdaním?

JEHOVA je všemohúci Boh, Zvrchovaný Panovník, Stvoriteľ. Preto si zaslúži, aby sme velebili jeho meno a predsavzatia. Velebiť Jehovu znamená považovať ho za hodného tej najväčšej úcty, chváliť ho a oslavovať slovom i skutkom. Ak chceme Jehovu velebiť „vďakyvzdaním“, musíme stále pociťovať vďačnosť za to, čo pre nás teraz robí i čo ešte urobí v budúcnosti. Potrebujeme mať rovnaký postoj, aký je opísaný v Zjavení 4:11, kde verní duchovní tvorovia v nebi vyhlasujú: „Hoden si, Jehova, náš Bože, prijať slávu a česť a moc, lebo ty si stvoril všetky veci a pre tvoju vôľu sú tu a boli stvorené.“ Akým spôsobom môžeme velebiť Jehovu? Tým, že sa o ňom učíme, a potom konáme to, čo od nás vyžaduje. Mali by sme mať rovnakú túžbu ako žalmista, ktorý povedal: „Vyučuj ma konať tvoju vôľu, lebo si môj Boh.“ — Žalm 143:10.

2. Ako Jehova koná voči tým, ktorí ho velebia, a ako voči tým, ktorí tak nekonajú?

² Jehova si cení tých, ktorí ho velebia. Preto je „darcom odmeny tým, ktorí ho vážne hľadajú“. (Hebrejom 11:6) Akú odmenu dáva? Ježiš v modlitbe k svojmu nebeskému Otcovi povedal: „To znamená večný život, že prijímajú poznanie o tebe, jedinom pravom Bohu, a o tom, ktorého si vyslal, o Ježišovi Kristovi.“ ​(Ján 17:3) Áno, tí, ktorí ‚velebia Jehovu vďakyvzdaním‘, budú „vlastniť zem a budú na nej bývať navždy“. (Žalm 37:29) Naproti tomu „sa ukáže, že niet budúcnosti pre nikoho zlého“. (Príslovia 24:20) V týchto posledných dňoch je teda naliehavo potrebné velebiť Jehovu, lebo Jehova čoskoro zničí zlých, ale spravodlivých zachová nažive. „Svet sa pomíňa, ako aj jeho žiadosť, ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ — 1. Jána 2:17; Príslovia 2:21, 22.

3. Prečo by sme mali venovať pozornosť knihe Malachiáš?

³ Aká je Jehovova vôľa, sa dozvedáme z Biblie, lebo „celé Písmo je inšpirované Bohom“. (2. Timotejovi 3:16) Božie Slovo obsahuje mnohé správy o tom, ako Jehova žehná ľuďom, ktorí ho velebia, a čo sa stáva tým, ktorí tak nekonajú. Jedna z týchto správ nám hovorí, čo sa dialo v Izraeli v čase proroka Malachiáša. Malachiáš napísal knihu, ktorá nesie jeho meno, okolo roku 443 pred n. l., keď bol  v Judsku miestodržiteľom Nehemiáš. Táto pôsobivá a vzrušujúca kniha obsahuje informácie a proroctvá, ktoré sú „napísané ako výstraha pre nás, ktorých zastihli konce systémov vecí“. (1. Korinťanom 10:11) Keď budeme venovať pozornosť Malachiášovým slovám, môže nám to pomôcť, aby sme boli pripravení na „veľký a bázeň vzbudzujúci Jehovov deň“, v ktorom Boh zničí tento skazený systém. — Malachiáš 4:5.

4. Na akých šesť bodov upriamuje našu pozornosť 1. kapitola knihy Malachiáš?

⁴ Ako nám kniha Malachiáš, napísaná pred vyše 2400 rokmi, môže pomôcť v tomto 21. storočí, aby sme boli pripravení na ten veľký a bázeň vzbudzujúci Jehovov deň? Prvá kapitola upriamuje našu pozornosť najmenej na šesť dôležitých vecí súvisiacich s velebením Jehovu vďakyvzdaním a s možnosťou získať jeho priazeň a večný život: (1) Jehova miluje svoj ľud. (2) Musíme dávať najavo, že si ceníme sväté veci. (3) Jehova od nás očakáva, že mu dáme to najlepšie. (4) Pohnútkou k pravému uctievaniu je nesebecká láska, nie chamtivosť. (5) Prijateľná služba Bohu nie je zaťažujúcou formalitou. (6) Každý bude Bohu skladať účty. Preto sa v tomto prvom z troch článkov, ktoré sa zaoberajú knihou Malachiáš, pri skúmaní 1. kapitoly postupne zamyslime nad každým z týchto bodov.

Jehova miluje svoj ľud

5, 6. a) Prečo Jehova miloval Jakoba? b) Čo môžeme očakávať, ak napodobňujeme Jakobovu vernosť?

⁵ V prvých veršoch knihy Malachiáš je jasne vyjadrená Jehovova láska. Táto kniha sa začína slovami: „Vyhlásenie: Jehovovo slovo o Izraeli.“ Boh ďalej hovorí: „Zamiloval som si vás.“ V tom istom verši Jehova uvádza ako príklad: „Jakoba som miloval.“ Jakob bol mužom, ktorý mal vieru v Jehovu. Časom Jehova zmenil Jakobovo meno na Izrael, a napokon sa Jakob stal predkom izraelského národa. Jehova miloval Jakoba preto, lebo bol mužom viery. Jehova miloval aj všetkých z izraelského ľudu, ktorí prejavovali podobný postoj ako Jakob. — Malachiáš 1:1, 2.

⁶ Ak milujeme Jehovu a lojálne sa pridŕžame jeho ľudu, môžeme čerpať útechu z vyjadrenia v 1. Samuelovej 12:22: „Jehova neopustí svoj ľud kvôli svojmu veľkému menu.“ Jehova svoj ľud miluje a odmeňuje ho a napokon mu dá aj odmenu v podobe večného života. Preto čítame: „Dôveruj Jehovovi a konaj dobro; bývaj na zemi a počínaj si s vernosťou. Maj tiež najväčšie potešenie v Jehovovi, a on ti dá, čo si žiada tvoje srdce.“ ​(Žalm 37:3, 4) S láskou k Jehovovi súvisí druhý bod, na ktorý upriamuje našu pozornosť 1. kapitola knihy Malachiáš.

Dávaj najavo, že si ceníš sväté veci

7. Prečo Jehova nenávidel Ezaua?

⁷ Ako čítame v Malachiášovi 1:2, 3, po slovách „Jakoba som miloval“ Jehova hovorí: „Ezaua som nenávidel.“ Prečo ten rozdiel? Jakob velebil Jehovu, ale Ezau, ktorý bol jeho dvojčaťom, tak nekonal. Ezau bol nazvaný aj Edom. V Malachiášovi 1:4 je edomská krajina označená za územie skazenosti a jej obyvatelia sú verejne odsúdení. Meno Edom (čo znamená „červený“) dostal Ezau, keď predal svoje vzácne  právo prvorodeného Jakobovi za trochu červeného jedla. „Ezau pohrdol právom prvorodeného,“ čítame v 1. Mojžišovej 25:34. Apoštol Pavol nabádal spoluveriacich, aby si dávali pozor, aby medzi nimi „nebol nikto smilník ani taký, čo si necení sväté veci, ako Ezau, ktorý sa vzdal svojich práv prvorodeného výmenou za jeden pokrm“. — Hebrejom 12:14–16.

8. Prečo Pavol prirovnáva Ezaua k smilníkovi?

⁸ Prečo Pavol spojil Ezauovo konanie so smilstvom? Lebo keď človek zmýšľa ako Ezau, môže si prestať ceniť sväté veci. To následne môže viesť k vážnym hriechom, ako je napríklad smilstvo. Preto by si každý z nás mal položiť otázky: ‚Cítim niekedy pokušenie vymeniť svoje kresťanské dedičstvo — večný život — za niečo, čo je také pominuteľné ako miska dusenej šošovice? Nepohŕdam svätými vecami, možno bez toho, aby som si to vôbec uvedomoval?‘ Ezau nedočkavo túžil uspokojiť svoju telesnú žiadosť. Jakobovi povedal: „Rýchlo, prosím, daj mi hlt toho červeného.“ ​(1. Mojžišova 25:30) Žiaľ, aj niektorí Boží služobníci v podstate povedali: „Rýchlo! Prečo čakať na počestné manželstvo?“ Túžba za každú cenu dosiahnuť sexuálne uspokojenie sa stala ich miskou dusenej šošovice.

9. Ako si môžeme zachovávať úctivú bázeň pred Jehovom?

⁹ Nikdy nepohŕdajme svätými vecami tak, že by sme opovrhli cudnosťou, rýdzosťou a naším duchovným dedičstvom. Nebuďme ako Ezau, ale ako verný Jakob a zachovávajme si úctivú bázeň pred Bohom prejavovaním ocenenia pre sväté veci. Ako to môžeme robiť? Starostlivým spĺňaním Jehovových požiadaviek. To nás logicky vedie k tretiemu bodu, ktorý objasňuje 1. kapitola Malachiáša. Čoho sa týka?

Dávaj Jehovovi to najlepšie

10. Akým spôsobom kňazi opovrhovali Jehovovým stolom?

¹⁰ Za Malachiášových dní judskí kňazi, ktorí slúžili v chráme v Jeruzaleme, nepredkladali Jehovovi tie najlepšie obete. V Malachiášovi 1:6–8 sa píše: „‚Syn, ten ctí otca; a sluha svojho vznešeného pána. Keď som teda otcom, kde je úcta voči mne? A keď som vznešeným pánom, kde je bázeň predo mnou?‘ povedal Jehova vojsk vám, ó, kňazi, ktorí opovrhujete mojím menom.“ „Ako sme opovrhli tvojím menom?“ spýtali sa kňazi. „Tým, že predkladáte na môj oltár znečistený chlieb,“ odpovedal Jehova. „Ako sme ťa znečistili?“ spýtali sa ďalej kňazi. Nato im Jehova povedal: „Tým, že ste povedali: ‚Jehovov stôl je niečo opovrhnutiahodné.‘“ Títo kňazi dávali najavo, že opovrhujú Jehovovým stolom, zakaždým, keď predkladali ako obeť chybné zviera, a pritom hovorili: „Nie je to nič zlé.“

11. a) Čo Jehova povedal o neprijateľných obetiach? b) V čom bol vinný aj ľud vo všeobecnosti?

¹¹ V súvislosti s týmito neprijateľnými obeťami Jehova ďalej argumentoval: „Prines to, prosím, svojmu miestodržiteľovi. Nájde v tebe zaľúbenie, alebo prijme ťa láskavo?“ Nie, ich miestodržiteľ by v takom dare nenašiel zaľúbenie. O to skôr nemožno očakávať,  že Zvrchovaný Panovník prijme chybné obete! A vinní neboli iba kňazi. Je pravda, že predkladaním týchto obetí kňazi dávali najavo, že Jehovom opovrhujú. Bol však ľud vo všeobecnosti bez viny? Určite nie! Ľud vyberal tie slepé, chromé a choré zvieratá a privádzal ich ku kňazom, aby ich obetovali. Aká hriešnosť!

12. Akú pomoc dostávame, aby sme dávali Jehovovi naozaj to najlepšie?

¹² Keď dávame Jehovovi to najlepšie, čo môžeme, ukazujeme, že ho skutočne milujeme. (Matúš 22:37, 38) Na rozdiel od svojvoľných kňazov za Malachiášových dní Jehovova organizácia dnes predkladá mnoho vynikajúceho biblického poučenia, ktoré nám pomáha dodržiavať božské požiadavky, a tak velebiť Jehovu vďakyvzdaním. S tým súvisí štvrtý dôležitý bod, ktorý vyplýva z 1. kapitoly Malachiáša.

Pohnútkou k pravému uctievaniu je nesebecká láska, nie chamtivosť

13. Z akého konania kňazov vidno, že ich pohnútkou bola chamtivosť?

¹³ Kňazi v Malachiášových dňoch boli sebeckí, neláskaví a bažili po peniazoch. Ako to vieme? V Malachiášovi 1:10 čítame: „‚A kto z vás zavrie dvere? A nezapálite môj oltár [zadarmo, Reference Bible]. Nemám vo vás potešenie,‘ povedal Jehova vojsk, ‚a v obetnom dare z vašej ruky nemám zaľúbenie.‘“ Áno, títo chamtiví kňazi požadovali poplatok aj za tie najjednoduchšie služby v chráme, keď žiadali zaplatiť dokonca za zatvorenie dverí a za zapálenie ohňa na oltári! Nie div, že Jehova nemal zaľúbenie v obetiach, ktoré predkladali!

14. Prečo môžeme povedať, že Jehovovi svedkovia sú podnecovaní láskou?

¹⁴ Chamtivosť a sebectvo hriešnych kňazov v starovekom Jeruzaleme nám môže pripomenúť, že podľa Božieho Slova chamtivci nezdedia Božie Kráľovstvo. (1. Korinťanom 6:9, 10) Keď premýšľame o zištnom konaní týchto kňazov, ešte viac si ceníme celosvetové kazateľské dielo Jehovových svedkov. Účasť na ňom je dobrovoľná a nikdy za žiadnu svoju službu nevyberáme peniaze. Nie, „nie sme podomovými obchodníkmi s Božím slovom“. (2. Korinťanom 2:17) Každý z nás môže podobne ako Pavol pravdivo povedať: „Bezplatne a rád [som vám] oznamoval dobré posolstvo o Bohu.“ ​(2. Korinťanom 11:7) Všimnime si, že Pavol ‚oznamoval dobré posolstvo rád‘. To poukazuje na piaty bod, na ktorý upriamuje našu pozornosť 1. kapitola Malachiáša.

Služba Bohu nie je zaťažujúcou formalitou

15, 16. a) Aký postoj mali kňazi k predkladaniu obetí? b) Akým spôsobom predkladajú obete Jehovovi svedkovia?

¹⁵ Neverní kňazi v starovekom Jeruzaleme považovali predkladanie obetí za únavnú formalitu. Bolo to pre nich bremeno. Ako uvádza  Malachiáš 1:13, Boh im povedal: „Povedali ste: ‚Hľa, aká únava!‘ a spôsobili ste, že sa nad tým ohŕňa nos.“ Títo kňazi ohŕňali nos nad Božími svätými vecami, teda nimi pohŕdali. Modlime sa, aby sme nikdy nekonali podobne. Namiesto toho vždy prejavujme postoj zrejmý zo slov v 1. Jána 5:3: „V tom spočíva láska k Bohu, že zachovávame jeho prikázania; a jeho prikázania nie sú bremenom.“

¹⁶ Tešme sa z predkladania duchovných obetí Bohu a nikdy to nepovažujme za únavné bremeno. Dbajme na prorocké slová: „Povedzte [Jehovovi] všetci: ‚Kiež odpustíš previnenie; a prijmi, čo je dobré, a my za to budeme predkladať mladé býky svojich perí.‘“ ​(Hozeáš 14:2) Vyjadrenie „mladé býky svojich perí.“ označuje duchovné obete, slová, ktorými chválime Jehovu a jeho predsavzatia. Hebrejom 13:15 uvádza: „Prostredníctvom [Ježiša Krista] vždy obetujme Bohu obeť chvály, ovocie pier, ktoré sa verejne hlásia k jeho menu.“ Sme veľmi radi, že naše duchovné obete nie sú iba formálne, ale že nimi úprimne dávame najavo svoju lásku k Bohu! To nás vedie k šiestemu bodu, ktorý možno nájsť v 1. kapitole Malachiáša.

Každý bude skladať účty

17, 18. a) Prečo Jehova preklial toho, ‚kto konal prefíkane‘? b) Čo nebrali do úvahy tí, ktorí konali prefíkane?

¹⁷ Ľudia žijúci v Malachiášových dňoch niesli za svoje skutky osobnú zodpovednosť a rovnako je to aj s nami. (Rimanom 14:12; Galaťanom 6:5) Preto sa v Malachiášovi 1:14 uvádza: „Prekliaty je ten, kto koná prefíkane, keď v jeho stáde je [bezchybné] zviera, samec, a on dáva sľub a obetuje skazené Jehovovi.“ Ten, kto mal stádo, nemal len jedno zviera — dajme tomu iba jednu ovcu —, takže by nemal na výber. Keď vyberal zviera na obeť, nemusel vybrať slepé, chromé ani choré. Ak také chybné zviera vybral, dal tým najavo, že pohŕda prinášaním obetí Jehovovi, lebo človek, ktorý mal stádo, by bol iste našiel aj zviera bez takýchto chýb!

¹⁸ Jehova preto odôvodnene preklial toho, kto konal prefíkane, kto mal vhodné zviera, ale priviedol — alebo možno musel pritiahnuť — ku kňazovi ako obeť slepé, chromé alebo choré zviera. Nenachádzame tu však ani náznak toho, že by niekto z kňazov citoval Boží zákon o tom, že chybné zvieratá sú neprijateľné. (3. Mojžišova 22:17–20) Jednotlivci vedeli, že keby sa pokúsili podstrčiť taký dar svojmu miestodržiteľovi, zle by pochodili. V skutočnosti však ľud tak konal voči Zvrchovanému Panovníkovi, Jehovovi, ktorý je oveľa významnejší než ktorýkoľvek ľudský miestodržiteľ! Malachiáš 1:14 to vyjadruje slovami: „‚Som veľký Kráľ,‘ povedal Jehova vojsk, ‚a moje meno bude vzbudzovať bázeň medzi národmi.‘“

19. Po čom túžime a čo by sme mali robiť?

¹⁹ Ako lojálni Boží služobníci túžime po dni, keď bude celé ľudstvo ctiť Veľkého Kráľa, Jehovu. V tom čase „zem bude istotne naplnená poznaním o Jehovovi tak, ako vody pokrývajú samotné more“. (Izaiáš 11:9) Dovtedy sa usilujme spĺňať Jehovove požiadavky tak ako žalmista, ktorý povedal: „Chcem ho velebiť vďakyvzdaním.“ ​(Žalm 69:30) V tejto súvislosti nám Malachiáš dáva ďalšie rady, ktoré môžu byť veľmi užitočné. V nasledujúcich dvoch článkoch preto dôkladne pouvažujme o ďalších častiach knihy Malachiáš.

Spomínaš si?

• Prečo by sme mali velebiť Jehovu?

• Prečo Jehova neprijímal obete kňazov v Malachiášových dňoch?

• Ako predkladáme Jehovovi obeť chvály?

• Čo by malo byť pohnútkou k pravému uctievaniu?

[Študijné otázky]

[Obrázok na strane 9]

Malachiášovo proroctvo poukazovalo na naše dni

[Obrázok na strane 10]

Ezau si necenil sväté veci

[Obrázok na strane 11]

Kňazi i ľud predkladali neprijateľné obete

[Obrázok na strane 12]

Jehovovi svedkovia na celom svete prinášajú obete chvály bezplatne