Ak máte doma dospievajúce dieťa, konflikty s ním môžu dôkladne preveriť vaše rodičovské schopnosti — a aj vašu trpezlivosť. „Keď sa moja dcéra búri proti mojej autorite, všetko vo mne vrie,“ hovorí Maria z Brazílie, matka 14-ročnej dcéry. „Často sa tak rozčúlime, že po sebe ziapeme.“ Carmela z Talianska je na tom podobne. Hovorí: „Hádky s mojím synom sú vždy búrlivé a obyčajne sa končia tým, že sa zavrie do svojej izby.“

Prečo sú niektorí dospievajúci takí konfliktní? Môžu za to ich vrstovníci? Možno. Biblia hovorí, že spoločníci môžu mať na človeka silný vplyv, či už dobrý, alebo zlý. (Príslovia 13:20; 1. Korinťanom 15:33) Okrem toho dnešné filmy a seriály pre mládež často podporujú predstavu, že vzbura neodmysliteľne patrí k dospievaniu.

Ale sú tu aj ďalšie faktory, ktoré treba zobrať do úvahy — faktory, ktoré nemusia byť problémom, ak pochopíte, ako ovplyvňujú vaše dospievajúce dieťa. Zamyslite sa nad niekoľkými príkladmi.

Apoštol Pavol napísal: „Keď som bol dieťa, hovorieval som ako dieťa, myslieval som ako dieťa, uvažoval som ako dieťa, ale keď som sa teraz stal mužom, odložil som rysy dieťaťa.“ ​(1. Korinťanom 13:11) Ako naznačujú Pavlove slová, deti a dospelí premýšľajú rozdielne. V akom zmysle?

 Malé deti prirodzene uvažujú v konkrétnych, čierno-bielych pojmoch. Na rozdiel od toho dospelí väčšinou dokážu lepšie pochopiť abstraktné myšlienky a pri robení rozhodnutí a záverov idú viac do hĺbky. U dospelých je napríklad pravdepodobnejšie, že budú zvažovať etickú stránku veci a premýšľať nad tým, ako ich konanie ovplyvní druhých. Sú už možno zvyknutí uvažovať takýmto spôsobom, ale dospievajúci sa tomu len učia.

Biblia povzbudzuje mladých ľudí, aby si rozvíjali „schopnosť premýšľať“. (Príslovia 1:4) Nabáda nielen mladých, ale aj všetkých kresťanov, aby používali „silu rozumu“. (Rimanom 12:1, 2; Hebrejom 5:14) No keď si dospievajúci rozvíja rozumové schopnosti, môže to niekedy viesť k tomu, že sa bude s vami hádať, dokonca o zdanlivo banálnych veciach. Alebo môže vyjadriť názor, ktorý jasne prezrádza, že mu chýba správny úsudok. (Príslovia 14:12) Ako by ste ho mohli v takejto situácii priviesť k zamysleniu bez toho, aby ste sa s ním hádali?

Jedno upozornenie: Nemyslite si, že v rozhovore so svojím dospievajúcim dieťaťom musíte mať vždy posledné slovo. Aj keď sa zdá, že vaše slová nepadajú na úrodnú pôdu, váš syn alebo dcéra si z rozhovoru odnesie pravdepodobne viac, než očakávate — alebo viac, než si prizná. Nebuďte prekvapení, ak o niekoľko dní zrazu preberie váš názor — a dokonca bude tvrdiť, že je to jeho názor.

„Niekedy sme sa so synom hádali pre maličkosti — napríklad keď som chcel, aby neplytval alebo aby nezlostil svoju sestru. No zdá sa, že vo väčšine prípadov len chcel, aby som sa ho opýtal na jeho názor a prejavil určité pochopenie — aby som mu povedal: ‚Aha, tak takto to je‘ alebo ‚Tak takto to vnímaš‘. Keď o tom teraz premýšľam, vidím, že ak by som to bol urobil, pravdepodobne sme sa mohli vyhnúť mnohým hádkam.“ ​(Kendži, Japonsko)

Dôležitou súčasťou výchovy dospievajúceho je pripraviť ho na to, aby mohol opustiť rodné hniezdo a žiť ďalej ako zodpovedný dospelý. (1. Mojžišova 2:24) Súčasťou tohto procesu je formovanie vlastnej identity — súboru vlastností, názorov a hodnôt, ktoré z neho robia to, čím je. Keď bude dospievajúci, ktorý má hlboký pocit vlastnej identity, pod tlakom urobiť niečo zlé, nebude uvažovať len o následkoch svojho konania. Bude uvažovať aj o tom, akým je človekom, aké hodnoty vyznáva a ako by sa človek s takýmito hodnotami zachoval v danej situácii. (2. Petra 3:11)

Biblia nám rozpráva o jednom mladom mužovi menom Jozef, ktorý mal hlboký pocit vlastnej identity. Keď ho manželka jeho pána Putifára zvádzala, aby s ňou mal sex, odpovedal: „Ako by som sa... mohol dopustiť takého veľkého zla a v skutočnosti hrešiť proti Bohu?“ ​(1. Mojžišova 39:9) Hoci v tom čase Izraeliti ešte nemali zákon, ktorý by zakazoval cudzoložstvo, Jozef chápal, ako sa na to pozerá Boh. A nielen to, slová „ako by som sa mohol dopustiť“ naznačujú, že sa s Božím názorom stotožnil — že sa stal súčasťou jeho identity. (Efezanom 5:1)

Aj vaše dospievajúce dieťa prechádza procesom formovania identity. A to je dobré, lebo ak si ujasní svoje názory, pomôže mu to vzdorovať tlaku vrstovníkov. (Príslovia 1:10–15) Na druhej strane tento jeho pocit vlastnej identity môže spôsobiť, že bude vzdorovať aj vám. Čo v takom prípade?

Formovanie identity — spolu s formovaním postojov — je nielen prirodzené, ale aj prospešné. Napokon, Biblia hovorí, že kresťania by nemali byť ako malé deti, ktoré sú „zmietané ako na vlnách a unášané sem a tam každým vetrom učenia“. (Efezanom 4:14) Preto dovoľte svojmu dospievajúcemu dieťaťu, aby si rozvíjalo identitu a formovalo si pevné postoje. A nielen to, povzbudzujte ho k tomu.

„Keď moje dcéry vidia, že som ochotná si ich vypočuť, potom sú aj ony ochotnejšie vziať do úvahy môj pohľad na vec, aj keď sa líši od ich pohľadu. Dávam si pozor, aby som im nevnucovala svoje názory, ale nechávam ich, aby si formovali svoje vlastné.“ ​(Ivana, Česká republika)

Podobne ako mladšie deti, aj niektorí dospievajúci si osvojili umenie dosiahnuť u rodičov to, čo chcú, neustálym domŕzaním. Ak sa to stáva vo vašej domácnosti často, neberte to na ľahkú váhu. Keď sa poddáte nátlaku svojich detí, budete mať síce od nich na chvíľu pokoj, ale naučíte ich, že hádka je spôsob, ako si presadiť svoje. Čo s tým? Uplatnite Ježišovu radu: „Nech vaše slovo áno znamená áno, vaše nie, nie.“ ​(Matúš 5:37) Ak budú vaše dospievajúce deti vedieť, že ste dôslední, budú sa s vami menej hádať.

Buďte však zároveň rozumní. Napríklad dovoľte dospievajúcemu vysvetliť vám, prečo si myslí, že v určitom prípade by mohol prísť domov neskôr ako inokedy. Neznamená to, že sa poddávate jeho nátlaku, ale jednoducho konáte podľa biblickej rady: „Nech sa vaša rozumnosť stane známou.“ ​(Filipanom 4:5)

Samozrejme, žiaden rodič nie je dokonalý. Biblia hovorí: „Všetci sa totiž mnohokrát potkýname.“ ​(Jakub 3:2) Ak si uvedomíte, že ste nejako prispeli k hádke, nezdráhajte sa svojmu dospievajúcemu dieťaťu ospravedlniť. Keď si priznáte svoju chybu, dáte mu tým príklad pokory a uľahčíte mu konať podobne.

„Keď som sa po jednej hádke so synom upokojil, ospravedlnil som sa mu za to, že som neovládol svoje emócie. To mu pomohlo, aby sa aj on upokojil, a potom bolo preňho ľahšie, aby si ma vypočul.“ ​(Kendži, Japonsko)