Boj sa skončil a v údolí Éla sa rozhostil pokoj. Len osviežujúci poobedňajší vánok sem-tam rozvlní stanové plachty utáboreného vojska. Kráľ Saul so svojím najstarším synom Jonatánom a niekoľkými vojakmi so zatajeným dychom počúvajú mladého pastiera, ktorý vzrušene rozpráva, čo sa stalo. Tento oduševnený mladý muž sa volá Dávid. Aké pocity to vyvoláva v Jonatánovi, ktorý roky verne slúžil Jehovovi a vyhrával jeho vojny? Dnešné víťazstvo nepatrilo jemu, ale tomuto mladému mužovi. Ten, kto zabil filištínskeho obra Goliáša, bol Dávid! Žiarlil Jonatán na to, že slávu nezožal on?

 To, ako Jonatán zareagoval, môže byť prekvapujúce. Čítame o ňom: „A stalo sa, že sotva [Dávid] dorozprával Saulovi, Jonatánova duša, tá sa pripútala k Dávidovej duši, a Jonatán si ho zamiloval ako svoju dušu.“ Jonatán dal dokonca Dávidovi svoju výzbroj vrátane luku. Bola to veľká pocta, pretože Jonatán bol slávny lukostrelec. S Dávidom uzavrel aj zmluvu, čiže slávnostnú dohodu, že si budú vždy pomáhať. (1. Samuelova 18:1–5)

 Tak sa začalo jedno z najpevnejších priateľstiev, o akých sa píše v Biblii. Pre nás, ktorí sa snažíme slúžiť Bohu, je priateľstvo veľmi dôležité. Keď si priateľov vyberáme múdro a keď sme aj my sami vernými priateľmi, umožňuje nám to navzájom sa posilňovať vo viere. Také priateľstvá môžu vznikať aj napriek tomu, že žijeme v čase, keď sa zo vzťahov vytráca láska. (Príslovia 27:17) Pozrime sa teraz, čo sa o priateľstve môžeme naučiť z príkladu Jonatána.

 Ako je možné, že Jonatán a Dávid sa tak rýchlo spriatelili? Zistíme to, keď bližšie preskúmame, na čom bol ich vzťah založený. Zamyslime sa nad tým, za akých okolností vzniklo ich priateľstvo. Jonatán nebol v jednoduchej situácii. Jeho otec, kráľ Saul, sa postupom času menil – ale nie k lepšiemu. Z kráľa, ktorý bol zo začiatku pokorný a verne slúžil Bohu, sa stal povýšenecký človek, ktorý Boha prestal poslúchať. (1. Samuelova 15:17–19, 26)

 To, ako veľmi sa Saul zmenil, muselo Jonatána znepokojovať, pretože mal s otcom blízky vzťah. (1. Samuelova 20:2) Možno uvažoval, či Saulovo správanie nejako neuškodí Jehovovmu vyvolenému ľudu. Mohla by kráľova neposlušnosť viesť k tomu, že by aj jeho poddaní prestali slúžiť Jehovovi, a tak stratili Božiu priazeň? Všetky tieto veci nepochybne Jonatána, muža s veľkou vierou, trápili.

 Pozrime sa teraz, vďaka čomu vzniklo medzi Jonatánom a Dávidom také silné priateľské puto. Jonatán videl, akú veľkú vieru má Dávid. Na rozdiel od vojakov v Saulovej armáde sa Dávid nezľakol Goliášovej sily ani jeho mohutnej postavy. Prečo? Pretože bol presvedčený, že keď vyjde do boja v Jehovovom mene, porazí aj tohto obrovského, po zuby ozbrojeného nepriateľského bojovníka. (1. Samuelova 17:45–47)

 Niekoľko rokov predtým vyjadril podobnú myšlienku aj Jonatán. Bol presvedčený, že dvaja muži – on a jeho zbrojnoš – môžu napadnúť a premôcť celú vojenskú posádku. Odkiaľ bral Jonatán takú istotu? Povedal: „Pre Jehovu nie je nijakou prekážkou zachraňovať pomocou mnohých alebo niekoľkých.“ ​(1. Samuelova 14:6) Z toho vidno, že Jonatán mal s Dávidom veľa spoločného – silnú vieru v Jehovu a hlbokú lásku k nemu. To bol ten najlepší základ, aký mohlo mať ich priateľstvo. Preto aj keď Jonatán mal už takmer 50 rokov a bol druhým najmocnejším mužom v Izraeli a Dávid bol iba pastier, ktorý nemal možno ani 20 rokov, pre ich priateľstvo to nepredstavovalo žiadnu prekážku. a

 Zmluva, ktorú títo dvaja muži medzi sebou uzavreli, bola ochranným múrom pre ich priateľstvo. V čom? Dávid už nejaký čas vedel, že Jehova si ho vybral, aby sa po Saulovi stal izraelským kráľom. Zatajil túto informáciu pred Jonatánom? Určite nie. Dobrí priatelia sa otvorene rozprávajú o všetkom, nemajú pred sebou tajomstvá a ani si neklamú. Ako mohlo Jonatána ovplyvniť to, keď sa dozvedel, že kráľom bude Dávid? Čo ak Jonatán žil v nádeji, že kráľom bude on a že raz napraví krivdy, ktoré napáchal jeho otec? Biblia nepodáva správu, o čom všetkom Jonatán uvažoval. No píše sa v nej to, čo je pre nás naozaj dôležité – že Jonatán bol verný priateľ, mal silnú vieru v Jehovu a jasne videl, že Jehova dal svojho ducha Dávidovi. (1. Samuelova 16:1, 11–13) Preto sa verne držal svojho sľubu, ktorý dal Dávidovi, a naďalej ho považoval za svojho priateľa, a nie za súpera. Išlo mu hlavne o to, aby sa veci diali tak, ako si to praje Jehova.

 Ako sa neskôr ukázalo, ich priateľstvo prinieslo veľa dobrého. Bolo založené na viere v Boha, a tak je pre nás dobrým vzorom. Všetci Boží služobníci by mali priateľstvo považovať za niečo cenné. Naši priatelia nemusia byť našimi rovesníkmi ani pochádzať z rovnakého prostredia. Dôležité je, aby mali úprimnú vieru v Boha. Potom pre nás môžu byť obrovskou pomocou. Jonatán a Dávid boli práve takými priateľmi. Veľakrát si pomohli a podporovali jeden druhého. Vďaka tomu ostalo ich priateľstvo pevné, aj keď bolo často vystavené obrovským skúškam. Jedna z nich bola práve pred nimi.

 Zozačiatku bol Saul s Dávidom veľmi spokojný a vymenoval ho za veliteľa svojho vojska. No netrvalo dlho a Saul podľahol žiarlivosti – nepriateľovi, nad ktorým jeho syn Jonatán zvíťazil. Dávid vyhrával nad izraelskými nepriateľmi, Filištíncami, jednu vojnu za druhou. Preto si získal obdiv a uznanie. Niektoré Izraelčanky mu dokonca spievali: „Saul zrazil svoje tisíce, a Dávid svoje desaťtisíce.“ Saulovi sa táto pieseň nepáčila. Správa pokračuje: „Od toho dňa sa pozeral Saul na Dávida stále podozrievavo.“ ​(1. Samuelova 18:7, 9) Bál sa, že Dávid ho oberie o trón. Aké to bolo od Saula nerozumné! Je pravda, že Dávid vedel, že bude Saulovým nástupcom, no v žiadnom prípade by mu nenapadlo zosadiť Jehovovho pomazaného kráľa z trónu.

 Saul mal v úmysle zariadiť veci tak, aby bol Dávid usmrtený v boji, ale jeho plán nevyšiel. Dávid naďalej vyhrával vojny a ľudia si ho stále viac vážili. Saul preto zosnoval plán na zabitie Dávida a snažil sa doň zapojiť svojich sluhov a svojho najstaršieho syna. Predstav si, ako sa asi Jonatán cítil, keď videl, kam až bol jeho otec ochotný zájsť. (1. Samuelova 18:25–30; 19:1) Jonatán bol verný svojmu otcovi, ale bol verný aj svojmu priateľovi Dávidovi. No teraz bol akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi – bude verný svojmu otcovi alebo svojmu priateľovi?

 Jonatán sa snažil u otca prihovoriť za Dávida a povedal mu: „Nech sa kráľ neprehreší proti svojmu sluhovi Dávidovi, lebo on sa neprevinil voči tebe, ba jeho skutky boli pre teba veľmi prospešné. Veď svoj život vystavil nebezpečenstvu, keď zabil Filištínca, a Jahve tak pripravil veľké víťazstvo pre celý Izrael: ty si to videl a tešil si sa. Prečo by si mal hrešiť proti nevinnému človekovi a Dávida bez príčiny zabiť?“ Saul tentoraz výnimočne zareagoval rozumne a poslúchol Jonatánovu radu. Dokonca prisahal, že Dávidovi neublíži. No Saul si nestál za svojím slovom. Dávid dosahoval vo vojnách ďalšie úspechy a Saul naňho stále viac žiarlil. Raz po ňom od zlosti hodil kopiju! (1. Samuelova 19:4–6, 9, 10, Jeruzalemská Biblia) Dávid našťastie včas uskočil a po tomto incidente zo Saulovho dvora utiekol.

 Stalo sa aj tebe, že si si musel vybrať, komu budeš verný? Muselo to byť veľmi ťažké. Niektorí sú presvedčení, že v takej situácii má vždy prednosť rodina. Ale Jonatán vedel, že nie vždy je to tá najlepšia voľba. Ako by sa mohol postaviť na otcovu stranu a ísť proti Dávidovi, ktorý verne a poslušne slúžil Jehovovi? Jonatán chcel vždy stáť na Jehovovej strane a to rozhodlo – odvážne sa postavil za Dávida. Neznamenalo to, že svojho otca zradil. Bol mu aj naďalej verný a dokázal to tým, že mu úprimne povedal, čo si o jeho správaní myslí, a nehovoril len to, čo chcel kráľ počuť. Každý z nás urobí dobre, keď sa v otázke vernosti rozhodne podobne ako Jonatán.

 Jonatán sa ešte raz pokúsil o to, aby sa vzťahy medzi Saulom a Dávidom urovnali, ale opäť bezúspešne. Dávid potom prišiel potajomky za Jonatánom a zdôveril sa mu, že sa bojí o svoj život. Svojmu staršiemu priateľovi povedal: „Je iba krôčik medzi mnou a smrťou!“ Jonatán preto súhlasil, že zistí, či je jeho otec ochotný dať veci do poriadku, a že o tom bude Dávida informovať. Dohodli sa, že na mieste, kde sa bude Dávid ukrývať, mu Jonatán oznámi odpoveď od kráľa dohodnutým znamením – vystrelením šípov. Jonatán zároveň požiadal Dávida, aby mu sľúbil, že nikdy neprestane podporovať a ochraňovať jeho potomkov. (1. Samuelova 20:3, 13–27)

 Jonatán sa snažil Dávida pred Saulom zastať, no kráľa to rozzúrilo. Jonatána nazval „synom spurnej dievky“ a opovržlivo mu povedal, že jeho vernosť Dávidovi je na hanbu celej rodine. Saul chcel v Jonatánovi vyvolať pocit, že Dávid je preňho hrozbou. Povedal: „Po všetky dni, čo bude Izaiho syn živý na zemi, ty a tvoje kraľovanie nebude pevne založené.“ No na Jonatána to neurobilo žiaden dojem a opäť otca žiadal: „Prečo má byť usmrtený? Čo urobil?“ Tieto slová priviedli Saula do nepríčetnosti. Aj keď už nebol najmladší, stále to bol mocný bojovník. V návale hnevu hodil po Jonatánovi kopiju. No hoci vedel s touto zbraňou dobre narábať, Jonatána netrafil. Jonatána to hlboko ponížilo a citovo zranilo, a tak s hnevom odišiel od stola. (1. Samuelova 20:24–34)

 Na druhý deň ráno išiel Jonatán na pole a postavil sa blízko miesta, kde sa ukrýval Dávid. Ako sa predtým dohodli, vystrelil šíp tak, aby Dávid pochopil, že kráľ neupustil od zámeru zabiť ho. Potom Jonatán povedal svojmu sluhovi, aby sa vrátil do mesta. Tak mohol aspoň na chvíľu ostať s Dávidom osamote a porozprávať sa s ním. Obaja sa napokon so slzami v očiach rozlúčili, lebo Jonatánovho mladšieho priateľa Dávida odteraz čakal ťažký život utečenca. (1. Samuelova 20:35–42)

 Jonatán obstál v skúške vernosti a dokázal, že priateľstvo je preňho dôležitejšie ako vlastné záujmy. Satan, nepriateľ všetkých ľudí, ktorí chcú byť verní Bohu, by bol určite šťastný, keby Jonatán išiel v stopách svojho otca Saula a podľahol túžbe po moci a sláve. Nie je to práve Satan, kto v ľuďoch podporuje sebectvo? Ako vieme, v prípade prvých ľudí, Adama a Evy, sa mu to podarilo. (1. Mojžišova 3:1–6) No Jonatán sa nestal jeho obeťou. Satan z toho musel byť sklamaný. A čo my? Čo by sme urobili my v podobnej situácii? Žijeme v čase, keď sebectvo dosahuje epidemické rozmery. (2. Timotejovi 3:1–5) Budeme nesebeckými a vernými priateľmi ako Jonatán?

 Saul bol posadnutý nenávisťou k Dávidovi. Jonatán nevedel, ako pomôcť svojmu otcovi, ktorý sa ako šialenec hnal za Dávidom. Saul zhromaždil armádu a po celej krajine dal hľadať tohto nevinného muža len preto, aby ho mohol zabiť. (1. Samuelova 24:1, 2, 12–15; 26:20) Zapojil sa do tohto nezmyselného ťaženia aj Jonatán? Nikde v Biblii sa o tom nepíše. Jonatán, ktorý bol verný Bohu, svojmu priateľovi Dávidovi a prísahe, ktorú zložil, by niečo také nikdy neurobil.

 Jonatánov postoj k jeho mladšiemu priateľovi sa nikdy nezmenil. O nejaký čas znovu našiel spôsob, ako sa stretnúť s Dávidom. Tentoraz to bolo v Choreši, čo v preklade znamená „lesnaté miesto“. Choreš sa nachádzal v pustej hornatej oblasti len niekoľko kilometrov juhovýchodne od Hebronu. Prečo Jonatán riskoval, aby sa stretol s týmto utečencom? V Biblii čítame, že chcel „posilniť jeho ruku vzhľadom na Boha“, čiže posilniť Dávidovu vieru v Jehovu. (1. Samuelova 23:16) Čo mu Jonatán povedal?

 „Neboj sa... ruka môjho otca Saula ťa nenájde.“ Prečo si tým bol taký istý? Pretože pevne veril, že Jehovovo predsavzatie sa určite splní. A dodal: „Sám budeš kráľom nad Izraelom.“ Niekoľko rokov predtým poveril Jehova proroka Samuela, aby Dávidovi povedal tie isté slová. A teraz mu ich zopakoval aj Jonatán, čím ho uistil, že Jehovovo slovo sa určite splní. A ako videl Jonatán svoju budúcnosť? Hovorí: „Ja sám sa stanem druhým po tebe.“ Z jeho slov vidno, aký bol pokorný. Bol ochotný slúžiť pod vedením muža, ktorý bol o 30 rokov mladší, a byť jeho pravou rukou. Jonatán na záver povedal: „Môj otec Saul si to tiež uvedomuje.“ ​(1. Samuelova 23:17, 18) Saul teda hlboko vo vnútri vedel, že sa mu nepodarí zvíťaziť nad mužom, ktorého si Jehova vyvolil ako budúceho kráľa.

 Nasledujúce roky Dávid určite často rád spomínal na toto výnimočné, no žiaľ, posledné stretnutie. Jonatánova nádej, že bude po Dávidovi druhým mužom v kráľovstve, sa však nikdy nesplnila.

 Jonatán vyšiel so svojím otcom do boja proti Filištíncom, zarytým nepriateľom Izraelitov. S čistým svedomím mohol bojovať po boku svojho otca, pretože nedovolil, aby otcove zlé rozhodnutia zatlačili jeho službu Jehovovi do úzadia. Aj keď bojoval statočne a verne ako vždy, boj sa nevyvíjal v prospech Izraela. Saul zašiel tak ďaleko, že sa pred bojom uchýlil k špiritistickým praktikám, za čo bol podľa Božieho Zákona trest smrti. Preto mu Jehova prestal pomáhať. Viedlo to k tomu, že jeho traja synovia vrátane Jonatána boli v tejto bitke zabití. Saul sa počas boja ťažko zranil a nakoniec si siahol na život. (1. Samuelova 28:6–14; 31:2–6)

 Dávid bol zdrvený. Tento šľachetný muž nežialil len za Jonatánom, ale aj za Saulom, hoci mu spôsobil toľko trápenia a ťažkostí. Preto po ich smrti zložil žalospev. Najdojímavejšie slová tejto piesne venoval svojmu drahému radcovi a priateľovi: „Som strápený nad tebou, môj brat Jonatán, bol si mi veľmi príjemný. Tvoja láska bola pre mňa podivuhodnejšia ako láska žien.“ ​(2. Samuelova 1:26)

 Dávid nezabudol na sľub Jonatánovi. O niekoľko rokov dal vyhľadať jeho syna Mefibóšeta, ktorý bol chromý, a postaral sa oňho. (2. Samuelova 9:1–13) Od Jonatána sa určite veľa naučil o tom, čo znamená byť verný a čestný, aj keby za to bolo potrebné zaplatiť vysokú cenu. Čo sa z toho môžeme naučiť? Budeme si hľadať takých priateľov, ako bol Jonatán? Budeme im dobrými priateľmi? Ak budeme našim priateľom pomáhať, aby si posilňovali vieru v Jehovu, ak dáme vernosť Jehovovi na prvé miesto a ak uprednostníme priateľstvo pred osobnými záujmami, budeme ako Jonatán. A budeme napodobňovať jeho vieru.