Našli sme to, čo sme hľadali

Rozpráva Bert Tallman

Mám príjemné spomienky na detstvo v rezervácii Blood, kde som vyrastal v komunite patriacej ku kmeňu Čiernonožcov v štáte Alberta v Kanade. Žili sme neďaleko kanadských Skalnatých vrchov a krásneho jazera Louise.

BOLO nás sedem bratov a dve sestry. Často sme trávili čas u starej mamy. Tvrdo pracovala a učila nás tradičnému spôsobu života, akým žili mnohé generácie Čiernonožcov pred nami. Naučili sme sa zbierať lesné plody, pripravovať tradičné jedlá a starať sa o záhradu. Môj starý otec a môj otec ma brávali na poľovačku a na ryby. Lovili sme jelene a losy pre mäso a kožu. Naši rodičia ťažko pracovali a veľmi sa snažili vytvoriť pre deti príjemný domov. Život v rezervácii sa mi páčil.

Ale všetko sa zmenilo, keď v roku 1963 zomrela moja stará mama. Mal som vtedy päť rokov a táto udalosť mnou otriasla. Nič z toho, čo mi hovorili, ma nedokázalo utešiť. Aj keď som bol ešte malý, kládol som si otázky: ‚Ak existuje Stvoriteľ, kde je? Prečo ľudia zomierajú?‘ Niekedy som bol taký skľúčený, že som sa rozvzlykal. Keď sa ma rodičia pýtali, čo mi je, iba som im povedal, že ma niečo bolí.

Kontakt s belochmi

Kým stará mama žila, iba zriedka sme prichádzali do kontaktu s belochmi. Vždy, keď sme ich uvideli, počul som komentáre tohto druhu: „Ďalší zlý, chamtivý beloch bez citu. To ani nie sú ľudia.“ Upozorňovali ma, že len veľmi málo belochov je úprimných a že sa im nedá veriť. Aj keď vo mne belosi vzbudzovali zvedavosť, bol som opatrný, lebo si z nás často robili žarty a mali znevažujúce poznámky.

Krátko po smrti starej mamy začali moji rodičia veľa piť, a preto tie roky patrili medzi najsmutnejšie v mojom živote. Keď som mal osem rokov, začali nás doma navštevovať dvaja mormóni. Zdalo sa, že sú to dobrí ľudia. Rodičia súhlasili s ich návrhom, aby som sa zúčastnil na výchovnom programe. Pokiaľ som tomu dobre rozumel, išlo o to, aby indiánske deti boli prevychovávané u bielych. Rodičia si vzhľadom na svoje okolnosti zjavne mysleli, že pre mňa bude najlepšie, keď budem žiť v inej rodine. Bol som šokovaný a sklamaný, lebo predtým som počul rodičov hovoriť, že belochom sa nedá dôverovať. Nechcel som ísť a pokúšal som sa tomu vyhnúť. Keď ma rodičia uistili, že so mnou pôjde aj môj starší brat, súhlasil som.

Keď sme však prišli do Vancouveru v Britskej Kolumbii, oddelili nás od seba a mňa zobrali na miesto vzdialené odtiaľ 100 kilometrov! Bol som z toho úplne zničený. Aj keď tí ľudia, u ktorých som býval, boli dobrí, pre mňa to bola bolestná skúsenosť a bol som vystrašený.  Po asi desiatich mesiacoch som sa vrátil domov.

Opäť doma u rodičov

Hoci sa situácia doma príliš nezmenila, bol som rád, že som späť. Keď som mal asi 12 rokov, moji rodičia prestali piť. Prinieslo to určitú úľavu, ale v tom čase som už ja sám nežil poriadne, lebo som užíval drogy a pil alkohol. Rodičia ma povzbudzovali, aby som sa zamestnal niečím iným, napríklad rodeom. To som mal veľmi rád. Jazda na rodeu nebola pre bojazlivých. Naučil som sa jazdiť na divokých býkoch a udržať sa na nich minimálne osem sekúnd, pričom som sa držal iba jednou rukou lana, ktoré mal býk obtočené okolo brucha.

Nemal som ešte ani 15 rokov, keď ma kmeňoví starší začali zasväcovať do tradičných foriem uctievania. Veľmi ma to zaujalo, keďže som nemal veľkú úctu k náboženstvám belochov. Zdalo sa mi, že zvyky Čiernonožcov podporujú láskavosť a spravodlivosť, ktoré chýbali mnohým „kresťanským“ náboženstvám. Cítil som sa príjemne medzi svojimi a páčil sa mi humor a blízke vzťahy v rodinách či medzi priateľmi.

V tom čase som sa tiež dozvedel, akú nespravodlivosť zažívali pôvodní obyvatelia počas stáročí. Povedali mi, že belosi medzi nami rozšírili rôzne choroby a vykynožili náš základný zdroj obživy, bizóny. Plukovník americkej armády R. I. Dodge údajne vyhlásil: „Zabite toľko bizónov, koľko môžete. Každý mŕtvy bizón predstavuje mŕtveho Indiána.“ Podľa toho, čo som sa dozvedel, toto konanie zdemoralizovalo Čiernonožcov a viedlo k pocitu bezmocnosti.

Okrem toho niektorí vládni úradníci a ich náboženskí spojenci vynaložili rozhodné úsilie s cieľom asimilovať a prevychovať domorodcov, ktorých považovali za divochov. Verili, že všetko u domorodých obyvateľov sa musí zmeniť — vrátane ich kultúry, názorov, správania i jazyka —, aby sa tak prispôsobili spôsobu života belochov. V Kanade boli niektoré indiánske deti zneužívané v cirkevných internátnych školách. Iné sa uchýlili k zneužívaniu návykových látok, násiliu a samovražde, čo sú problémy, ktoré pretrvávajú v rezerváciách do dnešného dňa.

Niektorí domorodci sa rozhodli v snahe uniknúť týmto problémom zanechať kultúrne zvyky Čiernonožcov. Začali sa rozprávať so svojimi deťmi po anglicky, a nie jazykom Čiernonožcov, a snažili sa osvojiť si spôsob života belochov. Ale namiesto toho, aby ich belosi prijali medzi seba, mnohí z nich si vyslúžili posmech, a to nielen zo strany niektorých belochov, ale aj zo strany súkmeňovcov, ktorí ich nazývali „jabĺčkoví Indiáni“ — červení navonok, ale bieli zvnútra.

Bolo smutné vidieť, ako domorodí obyvatelia trpia v toľkých ohľadoch. Veľmi som si prial, aby obyvatelia rezervácií v Kanade a v Spojených štátoch mohli žiť v lepších podmienkach.

Túžim po odpovediach

Počas dospievania som si myslel, že nikdy nebudem uznávaný belochmi. Moje pocity menejcennosti sa často menili na roztrpčenosť. Začal som bielych nenávidieť. Ale moji rodičia i teta ma vystríhali pred prechovávaním negatívnych pocitov, ako je nenávisť a túžba po pomste. Namiesto toho ma povzbudzovali, aby som sa snažil odpúšťať, milovať a nevšímať si tých, ktorí mali voči nám predsudky. Neskôr som spoznal, že tieto rady boli v súlade s biblickými zásadami. Okrem toho som naďalej túžil nájsť odpovede na otázky, ktoré ma trápili už v detstve. Začal som tiež premýšľať, prečo sme tu a prečo pretrváva nespravodlivosť. Nedávalo mi zmysel, že žijeme iba krátko a potom zomrieme. Bol som z toho zmätený.

 Kedykoľvek prišli k nášmu domu Jehovovi svedkovia, naši ma poslali otvoriť. Vždy som ich mal v úcte, lebo sa zdalo, že nemajú voči nám predsudky. Aj keď bolo pre mňa ťažké sformulovať otázky, vždy sme mali zaujímavé rozhovory. Spomínam si na návštevu Johna Brewstera a Harryho Callihooa, ktorý bol Čiernonožcom. Kráčali sme po prérii a dlho sme sa rozprávali. Dostal som od nich knihu a prečítal som ju asi do polovice, no potom sa mi nejako stratila.

Jazdím na rodeu

Hľadal som rady u starších v našej rezervácii. Aj keď som si vážil ich premyslené slová, nikdy som nedostal uspokojivé odpovede na otázky, ktoré som mal o živote. Keď som mal 16 rokov, odišiel som z domu a naplno som sa začal venovať jazdeckým súťažiam v rodeu. Na párty, ktoré som navštevoval po rodeu, sa zvyčajne veľa pilo a užívali sa drogy. Hrýzlo ma svedomie, lebo som vedel, že také správanie je zlé, a cítil som, že Boh neschvaľuje môj životný štýl. Často som sa modlil k Stvoriteľovi, aby mi pomohol robiť to, čo je správne, a nájsť odpovede na otázky, ktoré ma stále trápili.

V roku 1978 som v Calgary stretol indiánske dievča menom Rose. Jej matka pochádzala z kmeňa Čiernonožcov a otec z kmeňa Kríov. Mali sme podobné záujmy a mohol som sa s ňou otvorene a voľne rozprávať. Zamilovali sme sa jeden do druhého a v roku 1979 sme sa zobrali. Naša rodina sa časom rozrástla o dcéru Carmu a syna Jareda. Rose ma vždy podporovala a dokázala, že je vernou manželkou a dobrou matkou. Jedného dňa, keď som bol s rodinou na návšteve u môjho staršieho brata, našiel som knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. * To, čo som si z nej prečítal, ma zaujalo a zdalo sa mi to veľmi rozumné. Ale práve vtedy, keď som nadobudol pocit, že začínam rozumieť posolstvu Biblie, dostal som sa k časti, kde boli vytrhnuté stránky. S Rose sme sa usilovne snažili chýbajúce stránky nájsť, ale márne. No i tak som sa ďalej modlil o pomoc.

Návšteva u kňaza

Na jar v roku 1984 Rose porodila naše tretie dieťa, krásnu dcérku Kaylu. No po dvoch krátkych mesiacoch Kayla zomrela na vrodenú srdcovú chybu. Boli sme z toho zdrvení a nevedel som Rose utešiť. Presvedčila ma, aby sme šli ku katolíckemu kňazovi v našej rezervácii a našli útechu a odpovede na naše otázky.

Kňaza sme sa spýtali, prečo naše dievčatko muselo zomrieť a kde je teraz. Povedal nám, že Boh si zobral Kaylu k sebe, pretože potreboval ďalšieho anjelika. Pomyslel som si: ‚Prečo by si Boh potreboval vziať našu dcérku ako anjela, keď on je Všemohúcim Stvoriteľom? Načo by mu bezmocné dieťa bolo?‘ Kňaz ani raz neotvoril Bibliu. Keď sme od neho odchádzali, pociťovali sme prázdnotu.

Pomohla nám modlitba

Raz v pondelok dopoludnia koncom novembra 1984 som sa dlho modlil. Úpenlivo som prosil Boha, aby mi pomohol stať sa lepším človekom, pochopiť, čo sa to vlastne deje a spoznať zmysel života. A práve vtedy zaklopali na naše dvere dve Jehovove svedkyne — Diana Bellemyová a Karen Scottová. Boli veľmi úprimné a láskavé a horlivo nám vysvetľovali niečo z Biblie. Počúval som ich, prijal som Bibliu a knihu Prežiť na novú zem * a súhlasil som, aby v priebehu týždňa Diana opäť prišla aj s manželom Darrylom.

Iba po tom, čo odišli, som si uvedomil, že to musela byť odpoveď na moju modlitbu. Bol som taký vzrušený, že som chodil hore-dolu po dome, čakajúc, kým sa Rose nevráti z práce, aby som jej mohol povedať, čo sa stalo. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi Rose povedala, že aj ona sa predchádzajúci večer modlila a prosila Boha, aby jej pomohol nájsť pravé náboženstvo! V piatok sme mali naše prvé štúdium Biblie. Neskôr sme sa  dozvedeli, že v ten deň, keď nás Karen s Dianou navštívili, nemohli nájsť domy, kde chceli vydávať svedectvo. Keď však uvideli náš dom, cítili potrebu zastaviť sa u nás.

Konečne dostávam odpovede na svoje otázky!

Keď sme začali študovať Bibliu, naši príbuzní a priatelia boli zaskočení a spočiatku sa k nám správali chladne. Potom na nás začali vyvíjať nátlak a hovorili, že márnime svoj život a nevyužívame naplno svoj talent a schopnosti. My sme však boli rozhodnutí neobrátiť sa chrbtom k nášmu novému Priateľovi, nášmu Stvoriteľovi Jehovovi. Koniec koncov našli sme niečo veľmi vzácne — úžasné pravdy a sväté tajomstvá v Božom Slove, v Biblii. (Matúš 13:52) Rose i ja sme sa dali pokrstiť ako Jehovovi svedkovia v decembri 1985. Naši príbuzní majú teraz k Jehovovým svedkom hlbokú úctu, pretože po našom krste si všímali pozitívne zmeny v našom živote.

Áno, našiel som to, čo som hľadal! Biblia odpovedá na dôležité otázky jednoducho a logicky. Bol som spokojný, keď som sa dozvedel, aký je zmysel života, prečo zomierame a že sa v súlade s Božím sľubom môžeme opäť stretnúť s našou dcérkou Kaylou a vidieť, ako vyrastá v dokonalom prostredí. (Ján 5:28, 29; Zjavenie 21:4) Časom som sa tiež dozvedel, že by sme mali chrániť svoje zdravie, prejavovať úctu k životu a nevyvolávať súperenie. (Galaťanom 5:26) Aj keď to bolo ťažké, rozhodol som sa zanechať jazdenie na býkoch a rodeo, aby som sa mohol páčiť Bohu.

Presné poznanie Biblie nás oslobodilo od povier, ktoré desia mnohých domorodcov, ako je povera, že sova alebo zavýjajúci pes môžu znamenať smrť člena rodiny. Už sa nebojíme, že nám ublížia neviditeľní duchovia v živých tvoroch či v neživých predmetoch. (Žalm 56:4; Ján 8:32) Teraz si vážime Jehovove nádherné stvoriteľské diela. Mám priateľov mnohých národností, ktorých nazývam brat a sestra, a oni nás prijímajú ako seberovných a spoluslužobníkov Boha. (Skutky 10:34, 35) Mnohí z nich vynakladajú úsilie, aby sa naučili niečo o našej tradičnej kultúre i viere a naučili sa jazyk Čiernonožcov, aby tak mohli účinne a príťažlivým spôsobom zvestovať posolstvo z Biblie.

Naša rodina žije v rezervácii Blood v južnej Alberte, kde máme malý ranč. Naďalej máme radi tradičnú kultúru — vrátane našich tradičných jedál, hudby a tanca. Nezúčastňujeme sa aktívne na tradičných spoločenských tancoch, ktoré sa niekedy volajú powwow, ale keď sú vhodné, radi sa na ne dívame. Snažím sa tiež oboznamovať svoje deti s tradíciami a učím ich, aby vedeli niečo povedať v jazyku Čiernonožcov. Mnohí domorodci oplývajú peknými vlastnosťami, ako je láskavosť, pokora a milujúci záujem o rodinu a priateľov. Sú známi aj svojou pohostinnosťou a úctou k druhým vrátane tých, ktorí pochádzajú z iného prostredia. To si na týchto ľuďoch naďalej vážim a obdivujem.

Najväčšie šťastie nachádzame v tom, že využívame svoj čas a prostriedky na to, aby sme pomáhali iným dozvedieť sa o Jehovovi a zamilovať si ho. Náš syn Jared slúži ako dobrovoľník v odbočke Jehovových svedkov neďaleko Toronta. Ja mám výsadu slúžiť ako starší v našom zbore Macleod a s Rose a Carmou slúžime ako pravidelní priekopníci, ako sa medzi Jehovovými svedkami nazývajú tí, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú zvestovaniu. Je radosť zvestovať v našom rodnom jazyku. Hreje nás pri srdci, keď vidíme, ako druhí reagujú na pravdu o Stvoriteľovi a o jeho predsavzatí.

Biblia hovorí o Jehovovi: „Ak ho budeš hľadať, dá sa ti nájsť.“ ​(1. Paralipomenon 28:9) Som mu vďačný za to, že plní svoj sľub a pomohol mne aj mojej rodine nájsť to, čo sme hľadali.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 13]

‚Ak existuje Stvoriteľ, kde je? Prečo ľudia zomierajú?‘

[Zvýraznený text na strane 16]

‚Mnohí domorodci oplývajú vlastnosťami, ako je láskavosť a pokora‘

[Obrázok na strane 12]

Moja stará mama, ktorá ma učila o tradičnej kultúre Čiernonožcov

 [Obrázok na strane 15]

Naplno som sa venoval rodeu

[Obrázok na strane 15]

Špeciálny traktát „Môžeš dôverovať Stvoriteľovi“ je dostupný v jazyku Čiernonožcov i v iných jazykoch

[Obrázok na strane 15]

Teraz sa s radosťou delím o biblické poznanie s inými

[Obrázok na strane 15]

S rodinou