▪ Predtým ako Ježiš vystúpil do neba, dal svojim učeníkom jasné pokyny, ako majú vykonávať svoju službu, ale o účasti na politike sa vôbec nezmienil. (Matúš 28:18–20) Preto sa jeho učeníci ďalej riadili zásadou, ktorú vyslovil už skôr: „Splácajte cézarove veci cézarovi, ale Božie veci Bohu.“ ​(Marek 12:17)

Ako táto zásada pomáhala Ježišovým nasledovníkom žiť v tomto svete, a pritom nebyť jeho časťou? Kde robili deliacu čiaru medzi vecami, ktoré patria štátu, teda cézarovi, a vecami patriacimi Bohu?

Apoštol Pavol považoval účasť na politike za prekročenie tejto deliacej čiary. V knihe Beyond Good Intentions—A Biblical View of Politics sa hovorí: „Pavol sa nezdráhal využiť svoje rímske občianstvo na to, aby si vyžiadal ochranu prostredníctvom súdneho procesu, na ktorý mal nárok, ale nikdy sa nezúčastňoval na podpore vtedajšej vládnej politiky.“

Aké pokyny dal Pavol svojim spolukresťanom? V knihe, z ktorej sme už citovali, sa ďalej píše: „Jeho listy adresované veriacim v takých významných mestách, ako bol Korint, Efez a dokonca Rím, prezrádzajú úplný nezáujem o svetské politické škriepky.“ A táto kniha dodáva, že Pavol „nariaďoval podriadenosť vládam, ale v jeho mnohých listoch nie je ani jediná zmienka o nejakom postupe, ako by mala miestna cirkev pôsobiť na verejné inštitúcie“. (Rimanom 12:18; 13:1, 5–7)

Ešte aj niekoľko desaťročí po smrti Pavla kresťania prísne oddeľovali povinnosti voči Bohu od povinností voči štátu. Stále prejavovali úctu voči politickým autoritám, ale nezapájali sa do politických aktivít. Kniha Beyond Good Intentions o týchto veriacich uvádza: „Hoci raní kresťania verili, že majú povinnosť ctiť si vládnuce vrchnosti, boli presvedčení, že sa nemajú zapájať do politických záležitostí.“

Asi 300 rokov po smrti Ježiša Krista sa však veci zmenili. Teológ Charles Villa-Vicencio hovorí: „Keď sa za vlády Konštantína zmenili politické štruktúry, kresťania sa zjavne začali vo veľkom podieľať na štátnej správe, vstupovať do armády a prijímať politické úrady.“ ​(Between Christ and Caesar) K čomu to viedlo? Koncom štvrtého storočia n. l. sa táto zmes náboženstva a politiky stala štátnym náboženstvom Rímskej ríše.

Mnohé náboženstvá, ktoré tvrdia, že nasledujú Krista, aj dnes povzbudzujú svojich členov, aby sa zapájali do politiky. Tým však tieto náboženstvá nenapodobňujú Krista ani nenasledujú príklad raných kresťanov.